Keď nám po jednej dcére naraz pribudli tri ďalšie: doma sme mali plač, dlhy, hádky aj otázku, či sa vrátime k rodičom

„Petr, vezmi jednu, prosím ťa, hneď ju vezmi!“ kričala som o tretej ráno cez plač troch bábätiek, zatiaľ čo z vedľajšej izby sa rozospato ozvalo: „Mami, ja nemôžem spať…“ To bola Ema. Naša staršia dcéra. Stála vo dverách s dekou v ruke, strapatá, vystrašená a zrazu strašne dospelá.

V ten moment som mala pocit, že sa mi rozpadáva telo aj hlava. Jedna z malých vracala mlieko, druhá sa nevedela prisať, tretia revala tak, až zmodrala v tvári. A ja som sedela na rozkladacej pohovke v dvojizbovom byte v paneláku v Kladne a hovorila si, že toto predsa nemôžem zvládnuť.

Keď mi počas tehotenstva povedali, že čakáme trojčatá, najprv som sa smiala, lebo som si myslela, že je to nejaký omyl. Petr zbledol tak, že si musel sadnúť. Lekárka sa usmievala, ale ja som v jej očiach videla aj to druhé. Obavy. Riziko. Predčasný pôrod. Peniaze. Priestor. Sila.

Doma sme už mali Emu, sedemročnú, citlivú a múdru babu, ktorá sa tešila na súrodenca. Na jedného. Nie na tri sestry naraz.

Prvé týždne po návrate z nemocnice sú v mojej hlave ako hmla. Fľaštičky v dreze. Plienky všade. Neustále pranie. Petr chodil do práce nevyspatý, s kruhmi pod očami, a ja som mu to mala za zlé, aj keď som vedela, že zarába, ako vie. Robil skladníka, bral smeny navyše, ale aj tak nám to nevychádzalo.

„Už zase prišla upomienka za elektrinu,“ povedala som mu raz večer a položila obálku na stôl medzi studenú kávu a otvorené vlhčené obrúsky.

Petr si ju ani hneď nevzal. Len si prešiel rukou po tvári.

„A čo mám podľa teba robiť, Lucie? Rozkrájať sa?“

„Ja sa tu nerozkrájam?“

„Ja aspoň nespím v práci!“

„A ja kde spím, Petr?“

Ema sedela v kuchyni nad domácou úlohou a tvárila sa, že nepočuje. To ma bolelo asi najviac.

Byt bol malý už predtým. Jedna spálňa, obývačka spojená s kuchyňou, úzka chodba, kočík sme skladali tak, že sa nedali poriadne zavrieť dvere. Keď prišli tri postieľky, komoda na veci a zásoby plienok, prestali sme doma bývať. Začali sme tam len prežívať.

Moja mama, Jana, jazdila z Rakovníka dvakrát do týždňa. Vozila nákupy, varila vývar do veľkého hrnca a bez rečí žehlila detské body. Petrův otec Karel nás vozil na kontroly do Motola, lebo s tromi vajíčkami a jedným školákom som sa sama nikam nedostala. Bez nich by sme padli. Lenže aj pomoc vie rezať.

„Musíte sa vrátiť sem,“ povedala raz moja mama celkom natvrdo. „U nás je hore voľná izba. Ema by mala dvor. Vy by ste si oddýchli.“

Petr sa hneď napol.

„Do rodičovského domu sa vracať nebudem.“

„A budeš radšej pozerať, ako sa ti žena zrúti?“ odsekla.

On vstal od stola tak prudko, až sa rozplakala jedna z malých.

„Mne už všetci hovoria, čo mám robiť. V práci vedúci, doma ty, tvoja mama, moja mama. A nikto sa ma nespýta, ako dlho toto ešte dám.“

Prvýkrát som si vtedy všimla, že sa mu trasú ruky.

Nebola som na tom lepšie. Raz som v kúpeľni sedela na zemi medzi košom na bielizeň a vaničkou, tri minúty sama, a pozerala som do prázdna. Ema zaklopala a potichu sa spýtala: „Mami, ty plačeš kvôli nám?“ To ma úplne zlomilo.

Objala som ju a klamala som.

„Nie, zlatko. Som len unavená.“

Pravda bola, že som sa bála všetkého. Že nebudem dosť dobrá mama pre štyri deti. Že Petr jedného dňa nepríde z práce a pôjde si len niekam sadnúť, kde je ticho. Že sa zadlžíme tak, že už z toho nevylezieme.

Najhoršia hádka prišla kvôli bývaniu. Našli sme väčší nájom v Kročehlavoch, ale bol drahý. Strašne drahý. Petr chcel skúsiť hypotéku, čo mi v tej chvíli pripadalo ako čisté šialenstvo. Ja som chcela ísť aspoň na čas k mame.

„Ty chceš utiecť,“ povedal mi.

„Ja chcem prežiť.“

„A čo ja? Ja budem ten, čo zlyhal a nasťahoval rodinu k svokre?“

„Myslíš, že teraz vyhrávaš?“ vybuchla som. „Veď sa doma bojíme otočiť, aby sme niečo nezhodili. Ema nemá ani kde písať úlohy!“

Potom bolo ticho. Také to hrozné ticho po slovách, ktoré sa už nedajú vrátiť.

Zlom nastal obyčajne. Nie veľkým gestom. Jedno popoludnie prišiel Petr domov skôr. Sadol si ku mne na zem medzi hračky a cumlíky a povedal len: „Ja už nevládzem robiť hrdinu.“ A rozplakal sa.

Nikdy predtým som ho nevidela plakať takto. Nie potichu. Normálne sa rozsypal. A mne v tej chvíli došlo, že nebojujem proti nemu. Že sa obaja topíme v tej istej vode, len každý na inom mieste.

Nakoniec sme sa na pár mesiacov presťahovali k mojej mame. Petr to prehltol ťažko, bolo tam dusno, mama mala svoje poznámky, ja svoje nervy, on svoju hrdosť. Ale Ema mala záhradu. Malé spali v kočíku pod jabloňou. Ušetrili sme niečo málo. A hlavne sme sa prestali hádať každý večer.

Dnes bývame v prenájme neďaleko Prahy. Je stále drahý a stále to nie je ľahké. Ale už vieme, že keď je zle, nesmieme zo seba robiť nepriateľov. Niekedy to aj tak ujde, jasné. Sme len ľudia.

Občas večer pozerám na všetky štyri dievčatá, ako spia, a nechápem, ako sme to vôbec prešli. A tiež premýšľam, koľko rodín sa doma usmieva navonok, ale v kuchyni im potichu praská život.

Povedzte mi úprimne, vrátili by ste sa v takej situácii k rodičom, alebo by ste radšej riskovali vlastné bývanie? A dá sa manželstvo ustáť, keď sú obaja na dne a každý čaká, že ten druhý ešte nejako vydrží?