Kedy som bola hviezdou všetkých osláv — dnes čakám márne na jeden telefonát

„Monika, veď ty si dnes narodky, však?“ ozvalo sa spoza dverí kuchyne. Moja mama sa usmievala, tak ako každé ráno, keď prechádzala okolo, ale v jej očiach bol tieň ľútosti. Hneď som sa usmiala, hrála som dobrú náladu, ako vždy, len aby nevidela, ako veľmi vo mne vrie niečo nevyslovené. „Áno, dnes,“ prikývla som a hodila pohľad na mobil na stole, ktorý ostával celý čas ticho a nehybný, akoby sa hanbil, že mi nerobí lepšiu spoločnosť. Kedysi by už teraz svietil celý — ahoj, Moni, do kedy dnes ešte prijímaš hostí? Ako oslavujeme? O koľkej prídeme?“ Dnes sa nič nedeje. Ocko už dávno odišiel do Talianska za sestrou a zvyšok rodiny sa rozpadol po rozvode. S bratom si máme čo povedať len vtedy, keď ide o úradné záležitosti či spoločný starý byt. Môj pes Rudo leží pri dverách a ani ten sa nezdvihne na narodeninovú prechádzku.

Prvý zvonček. Srdce mi vyskočí. Ale je to len zabudnutý notifikátor úloh — aplikácia mi pripomína všetko možné, len nie to, že ma niekto potrebuje. Takto som skončila. Kedy sa to vlastne stalo? Kedy odišli? Všetci tí kamaráti z gympla, čo so mnou sedeli po baroch v Nitre či v Bratislave, zrazu majú svoje deti, hypotéky a dovolenky v Chorvátsku. Niekedy mi napadne napísať Zuzke, čo bola vždy dušou zábavy, čo ma raz aj ožrala do nemoty — teraz je v Dubnici, krstná mama troch detí a v profile na Facebooku už viac nepoznáva moje meno.

Niekedy ešte klikám na Instagram, scrollujem medzi tými, čo kedysi volali, smiali sa, že Monika to vždy zorganizuje. Zato teraz už nikto nič neorganizuje, keďže bez Moniky sa nič neudialo. Minulý rok som ešte robila chlebíčky, piekla medovníky a pripravila dva litry vínneho punču, dúfala, že pridú dvaja-traja z práce. Z práce, kde som už piata na odpis, keď odídem na PN-ku, nikto sa neopýta, či sa vrátim. Aj v kuchyni je akosi tichšie, keď mama dojedá raňajky a len raz sa ozve: „Niečo budeme robiť, že? Nemôžeš predsa sedieť len doma.“

„Mamka, necháme to tak dnes. Asi som už na to veľká,“ odpovedám a hltám vlastné slová. V hrdle ma škrabe, keď vyzerám do upršaného sídliska, kde sa už ani deti nehrajú — tie už majú tablety a narodeniny si píšu emoji.

Bola som dušou každej partii. Spomínam si na večery, keď som v malej garzónke organizovala večere, kde bolo miesto pre každého — Maťa, čo sa neskôr rozviedol a išiel do Brna, Katku, ktorá sa stala mamou a stratila čas na všetko, Maťuša, mojho ex, čo mi pred rokom napísal posledný „všetko naj“ cez Messenger bez smajlíka. Schádzali sme sa, dialógy plynuli do pol piatej ráno, spievali sme, smiali sa — bez hraníc medzi pohármi, nohami pod stolom a objatími v predsieni.

Pamätám si svoju tridsiatku — vtedy ešte zvonili mobily, okná sa otvárali, susedia ma volali do záhradky grilovať, nosili víno, smiali sa, aj keď spadol koláč na zem. Teraz, v mojich tridsaťsedmi, to znie ako rozprávka pre niekoho iného.

Ako sa človek vlastne stane z oslavovanej samotná? Bola to zrada, keď som musela byť stále tou, čo volá? Bol to ten rozvod, čo so mnou zamával a pre istotu nikto netušil, čo na mňa povedať? Alebo tie nepretržité presťahovania z jedného podnájmu do druhého, kde si ťažko buduješ vzťahy so susedmi, ktorí už nechodia na kávu, ale len sa sťažujú na hlučnosť. Možno to boli tie tiché večere, keď som už nemala silu niekoho zavolať a čakala, že raz príde niekto sám.

Mám v uchu ešte ten včerajší rozhovor s mamou: „Monika, vieš, dnes ľudia už nevedia byť spolu. Každý si hrá svoje. Nemôžeš sa stále len ty ozývať.“ Prikývla som, ale nezabránila som slzám v kúpeľni. Chcela som sa osprchovať ticho, nenápadne, aby ma nikto nezastal v slabosti — ale aj voda dnes tiekla pomalšie. Možno je všetko pomalšie, keď človek ostane sám.

O pol šiestej popoludní sa rozhodnem vyjsť na vzduch. Oblečiem kabát, hrdlo v šále, Rudo do tašky granúl, a idem aspoň prechádzku na hrádzu. Tam aspoň fúka vietor, ktorý odniesol už aj posledné listy aj spomienky. Nenápadné pohľady ostatných psíčkarov mi pripomínajú, že aj oni idú len kvôli voľnému času, už dlho nie z radosti. V ušiach mi hrá zatuchnuté rádio – Elán, ktorý som počúvala na diskotékach, kde sa ešte tancovalo bok po boku, nie cez Instagram story.

Vraciam sa domov, pozerám znovu na telefón. Jedna notifikácia – pripomienka z banky. „Monika, nechceš si navýšiť účet?“ Oslava vo forme reklamy. Ajhľa. Skloním pohľad, pošlem len emoji na sestrinu stenu, aj tak zabudne odpísať. Mama prinesie pribináka a zasadne ku mne. „Chceš si pozrieť tú starú svadbu na VHS-ke?“ Navrhne. A ja prikývnem, lebo aspoň medzi dávnymi tvárami ešte žijú tie staré časy.

V izbe, ked padá tma, zapálim si sviečku. Zaženiem tieň, ktorý sa so mnou zabýval. Možno nie som jediná, komu dnes nikto nevolal. Možno nás je viac, tých, čo sme vždy volali ostatným, kým nevyhasla aj posledná iskra v rozhovore.

Premýšľam: Je chyba vo mne, či je už svet od prírody osamelejší? Kto sa ozýva vám na narodeniny? Čakáte ešte na ten jeden telefonát?