Nikdy nezabudnem na deň, keď som mame oznámil, že dávam výpoveď v banke a idem žiť z fotografovania. Myslela si, že som sa zbláznil, a medzi nami vznikla priepasť plná výčitiek, ticha a strachu o budúcnosť. Všetko sa obrátilo až vtedy, keď po rokoch prišla o svoju istotu ona a ja som bol ten, kto ju musel chytiť, aby nespadla.
Sedela som v kancelárii v Bratislave a počúvala, ako miesto, na ktoré som roky makala, dostal niekto cudzí, zatiaľ čo mne prihodili len viac práce a prázdne sľuby. Myslela som si, že to vydržím a že rodina pochopí, prečo prichádzam domov neskoro, ale jedného večera mi muž aj dcéra povedali veci, ktoré ma rozrezali zvnútra. Teraz stojím medzi dvoma svetmi a úprimne neviem, či sa mám biť ďalej, alebo konečne odísť skôr, než stratím úplne všetko.
Stála som s plačúcou dcérou na chodbe a neverila som, že moja vlastná mama mi práve povedala, že už nebude robiť náhradnú matku za moje rozhodnutia. Bola som nahnevaná, ponížená a vystrašená, lebo som cítila, že sa mi rozpadá návrat do práce aj predstava, že rodina predsa vždy pomôže. Nakoniec som musela prijať jej hranice, prestať čakať záchranu a postaviť vlastnú domácnosť na nových pravidlách.