Moja svokra rozdeľuje lásku medzi vnúčatami. Čo mám robiť?

„Eliška, poď ku mne! Barborka, teraz počkaj, babka je unavená…“ Počujem tú vetu už piatykrát, ako pichnutie ihlou do srdca. Sledujem, ako moja svokra Zdena na našich Vianociach opakovane venuje Eliške – Terezkinej dcére – všetku svoju pozornosť. Krásna kockovaná suknička, ktorú sama ušila, je zabalená v lesklom papieri, Eliškinu hlavičku hladí s nehou, kým na moju Barču v priebehu večera vyletí len: „Barborka, nerob bordel, pôjdeš spať skôr.“

Stojím neisto v kuchyni, ruky sa mi trasú, keď dávam čaj do šálky. Pozerám na svoju dcéru. Barča sa večer pred zrkadlom pýta: „Mama, prečo babka nechce byť so mnou?“ a mne idú oči zvlhnúť. Prečo je náklonnosť rozdelená tak nespravodlivo? Vždy som si myslela, že Zdena je zatrpknutá len na svokra – po rozvode sa roky nevedeli ani stretnúť – ale nikdy ma nenapadlo, že jedno vnúča bude pre ňu cennejšie než druhé. Srdce mi ťažkne, keď si spomeniem na leto, keď Barča ochorela a v nemocnici zostala len so mnou. Babka jej ani raz nezavolala.

„Musíš to brať s rezervou, veď Eliška je teraz najmenšia, Zdena jej chce vynahradiť, čo nemala s Terezkou, keď bola malá,“ upokojujem samu seba. Ale len do chvíle, kým sa pred polnocou otvorené dvere nezapraskajú: „Barborka, prečo musíš stále kričať? Eliška je ticho ako anjelik.“ Barborka ticho sklopí oči a stiahne sa do kúta.

Po večeri si ma Zdena zavolá bokom: „Marta, vieš… deti by už mali byť v posteli. Ale Elišku si beriem dnes k sebe, chceme si niečo vyrobiť.“ Neviem, čo povedať. „A Barborka?“ opýtam sa. Zdena sa zamračí: „Barborka je divoká, nemá trpezlivosť. Na takéto veci musíš mať povahu, viete, nie každý je na to dotvorený…“

Premýšľam, kde sme spravili chybu. Prečo Eliška môže všetko a Barbara má len zákazy? Vždy som veriaca bola v harmóniu, domáci pokoj. „Terezka, nevšimla si si, že mama viac preferuje tvoju Elišku pred Barčou?“ opýtam sa do telefónu. Sestrenica sa najskôr urazí, ale potom povie: „Všimla. Aj mňa to trápi. Povedz jej to napriamo, veď sama nevidí, koho zraňuje.“

Ale ako máš povedať človeku, ktorý ti varil vývar, keď si nemala silu byť dobrou mamou, že teraz bolestivo zasahuje do budovania sebavedomia tvojej dcéry? Ticho trpím, Barča trpí. V škôlke sa nechce zapájať a jej učiteľka sa pýta, či nemáme doma starosti, že Barča je bez nálady. Skúšam hľadať riešenia – kupujeme spoločné lístky do zoo, pozývame babku na spoločný piknik, no svokra zakaždým povie, že Eliška má prednosť, veď „je predsa mladšia a potrebuje viac lásky“.

Nespávam, v noci sa prehadzujem v posteli. „Maroš, všimol si si, že mama má radšej Elišku?“ pýtam sa svojho muža. Najskôr sa urazí, nechce to riešiť. „Nevymýšľaj, to sa ti zdá…“ Ale viem, že sa mi to nezdá. Vidím, ako Barča chodí ku krížu v detskej izbe a potichu sa modlí: „Bože, nech ma babka ľúbi rovno ako Elišku.“

A potom príde sobota, ktorá mi všetko otvorí do očí. Slávime narodeniny. Barča dostane spoločnú puzzle so slovami: „Ste šikovná, ale nauč sa byť trpezlivá, Barborka!“ Eliška dostane rozprávkového plyšáka, s ktorým má babka špeciálny tanec. Barča sa pýta: „Babka, môžem prísť s tebou do záhrady?“ A svokra: „Barborka, dnes nie, musíš si ešte oddýchnuť.“

Sedím na schodoch a cítim, že dusno, ktoré som sa pokúšala zaprieť, je už neznesiteľné. Pribehne ku mne Barča. Objímem ju, cítim, ako sa trasie. „Prečo ma nemá nikto rád, mama?“ Šľahne mnou blesk bolesti, ktorú nevysvetlím slovami. Tu už nejde o mňa, ide o našu dcéru, o jej dušu, o to, či bude veriť, že je dosť dobrá.

Ešte v ten večer sa odhodlám. Pôjdem za Zdenou. Nádych, výdych. „Zdena, musím ti niečo povedať. Vidím, že si rozumieš s Eliškou, ale Barborka to veľmi bolí. Mám pocit, že ju odstrkuješ a ona si myslí, že ju nemáš rada. Prosím, rozmýšľaj nad tým, ako rozdeľuješ svoju lásku.“ Zdena na mňa najskôr vyvalí oči, až mi je trápne. „Ale Marta, čo to vravíš? Barborku mám rada, no je iná, neposlúcha. Veď sama vidíš!“

„Každé dieťa je iné, ale každé túži len po jednom – vedieť, že je pre babku rovnocenné, že si ho babka všimne, pohladká, zasmie sa s ním. Barborka ti to ukazuje celý čas – veď ty predsa vieš, aké je to cítiť sa odstrčená, keď si bola malá. Prečo jej robíš to isté?“

Chvíľu je ticho. Svokra sa tvári, že rozmýšľa. „Možno máš pravdu. Ale ja len… bojím sa, že Barborka odíde, keď bude staršia, bude drsná a ja jej nebudem rozumieť. Preto k nej neviem nájsť cestu.“ Zrazu cítim kúsok pochopenia a bolesti aj z jej strany.

Nasledujúce týždne sú ťažké. Svokra si síce začína všímať Barborku trocha viac – aspoň ju občas pohladká, no aj tak cítim, že rany sa hoja pomaly. Barča je stále utiahnutá, ale už sa nebojí pýtať: „Babka, aj mňa máš rada?“ Zdena sa raz v nedeľu rozplače a povie: „Barborka, prepáč, učím sa ešte byť dobrou babkou pre teba.“

Niekedy si večer do denníka zapisujem otázku: „Čo ak svoje deti nikdy neuchránim pred pocitom, že nie sú dosť dobré? Ako vy riešite neprávosti vo vlastnej rodine? Zverili by ste svojej svokre, že vás zraňuje, alebo by ste v tichosti trpeli, aby bol zachovaný pokoj v rodine?“