Ležala som na studenej nemocničnej podlahe a posledné, čo som si pamätala, bol hlas mojej svokry, ktorá mi aj po rokoch pripomínala peniaze na náš byt. Môj muž sa vždy schoval za vetu, že je to len jej povaha, a ja som medzitým ticho chradla. Až keď mi telo povedalo dosť, rozhodla som sa, že vďačnosť nie je to isté ako poslušnosť.
Nikdy nezabudnem na noc, keď mi syn modrel v náručí a ja som kričala, že potrebujeme pohotovosť, zatiaľ čo môj muž aj svokra ma presviedčali, že robím zbytočnú paniku. Keď ho v nemocnici zachránili, nevrátil sa mi len dych môjho dieťaťa, ale aj trpké precitnutie, s kým vlastne žijem. Odvtedy som nastavila tvrdé hranice a každý deň si kladiem otázku, či sa dá veriť mužovi, ktorý v najhoršej chvíli neochránil vlastného syna.
Nikdy som si nemyslela, že budem stáť v obývačke a sledovať, ako môj osemnásťmesačný syn Adam prerastá svoju trojročnú sestru Natálku. Každý deň sa stretávame s otázkami, pohľadmi a obavami, ktoré by som si predtým ani nevedela predstaviť. Tento príbeh je o našej rodine, o láske, obavách a o tom, čo znamená byť iný v malom slovenskom meste.
Volám sa Lucia a môj život sa navždy zmenil v deň, keď som stretla Michala. Naša spoločná láska k jedlu nás spojila, ale zároveň nás priviedla na pokraj zničenia. Až keď nám lekár oznámil krutú diagnózu, pochopili sme, že musíme bojovať nielen za seba, ale aj za našu lásku.