Nikdy nezabudnem na deň, keď sa mi v jednej sekunde rozpadol celý svet pri starom rybníku za chalupou. Po smrti nášho syna som sa topila vo vine a môj muž sa premenil na ticho, ktoré medzi nami rástlo ako múr. Toto je môj príbeh o tom, ako nás tragédia skoro zničila a ako sme sa v tej prázdnote pomaly učili znovu hovoriť, plakať a žiť.
Nikdy nezabudnem na deň, keď sa nám v panelákovom byte rozpadol život na dve cudzie polovice. Po náhlej smrti nášho mladšieho syna sme s manželom miesto objatia začali medzi sebou stavať ticho, vinu a kruté slová. Dnes viem, že najťažšie nebolo len prežiť tú stratu, ale znova sa naučiť dýchať vedľa človeka, ktorý trpel rovnako ako ja, a nezničiť pritom aj našu dcéru.
Nikdy nezabudnem na deň, keď som musela pustiť ruku mojej malej dcérky, Kristínky. V nemocničnej izbe, obklopená bielymi stenami a tichom prerušovaným len jej slabým dychom, som urobila najťažšie rozhodnutie v živote – darovať jej orgány, aby iné deti mohli žiť. Táto spoveď je o bolesti, láske a nádeji, ktorá sa rodí aj v najtemnejších chvíľach.