Keď mi chcela vziať syna a môj muž len mlčal: Dodnes neviem, či sa dá odpustiť niečo také

Nikdy nezabudnem na deň, keď mi zaklopali na dvere zo sociálky a ja som pochopila, že niekto z mojej vlastnej rodiny sa ma rozhodol zničiť. Najviac ma nezlomilo to udanie, ale ticho môjho manžela, ktorý stál medzi mnou a svojou mamou a neurobil nič. Teraz leží tá istá žena slabá v nemocnici a prosí ma o odpustenie, no ja stále neviem, či sa dá zahojiť rana, keď vám niekto siahol na dieťa.

Keď mi pred dverami zobrali deti, zostala som stáť v rozpadnutom dome a prvýkrát som mala pocit, že som prehrala úplne všetko

Dodnes počujem ten okamih, keď mi sociálna pracovníčka pri kuchynskom stole povedala, že moje deti tu už nemôžu zostať. Myslela som si, že najhoršie bolo, keď ma manžel nechal samu v starej chalúpke na konci českej dediny, ale skutočné dno prišlo až vtedy, keď mi zobrali syna a dcéru do náhradnej rodiny. Rozprávam to preto, lebo stále neviem, či som zlyhala ja, alebo systém, ktorý videl vlhké múry skôr než človeka, čo sa snažil prežiť.