Stála som v kuchyni s kufrom pri dverách a počúvala, ako mi vlastná mama hovorí, že som sebecká dcéra. Roky som pre rodinu robila všetko, čo bolo treba, až kým som sa raz nerozhodla, že už nevládzem niesť ich životy na vlastných pleciach. Keď som si konečne stanovila hranice a odišla sama na dovolenku, doma sa rozpadlo ticho, na ktorom celé roky stálo naše fungovanie.
Ocitla som sa v srdci hádky, kde každé slovo bolelo viac než to predchádzajúce. Celý život som bojovala o štipku lásky a uznania, ktoré som doma nikdy necítila. Až jedno stretnutie s malou Zuzkou mi otvorilo oči a postavilo ma pred otázku: Viem sa vlastne milovať sama?
Volám sa Klára a kvety boli vždy mojím útočiskom aj tichou vzburou. Vyrastala som v dome, kde sa láska merala počtom splnených povinností a krása bola zbytočnosťou. Toto je príbeh o záhrade, ktorú som si vybojovala, o boji s mamou aj o pravde, ktorú som musela prijať.
Vždy som si myslela, že krása je všetko, čo potrebujem k šťastiu. No až keď som stratila samu seba v honbe za dokonalosťou, pochopila som, čo znamená byť naozaj krásna. Tento príbeh je o bolesti, poznaní a o tom, ako som sa naučila milovať samu seba aj napriek očakávaniam spoločnosti.