Stála som v malej kuchyni, ruky sa mi triasli od zlosti aj od bezmocnosti, a pozerala som na muža, ktorého som milovala, ako sa ma opäť nezastal. Dlho som sa snažila veriť, že sa to zmení, že si nájdeme vlastné bývanie a začneme konečne žiť ako rodina, nie ako votrelkyňa pod dohľadom jeho matky. Keď som však pochopila, že u nás budem vždy až tá druhá, zbalila som si veci a odišla, aj keď ma to bolelo viac, než som si vedela predstaviť.