Nikdy nezabudnem na noc, keď som stála medzi mamou a otcom a prvýkrát som nahlas povedala, že odchádzame. Roky som vyrastala v byte, kde sa ticho striedalo s krikom, strach sa tváril ako normálny život a mama sa bála čo i len dýchať hlasnejšie. Dnes som psychologička a pomáham ľuďom po domácom násilí, ale cesta k tomu bola oveľa špinavšia, bolestivejšia a drahšia, než si mnohí myslia.
Nikdy nezabudnem na ráno, keď som otvorila internet banking a na našom spoločnom účte svietila nula. V jednej chvíli som prišla o manžela, peniaze na bývanie aj istotu, že moje deti budú mať pokojný domov. Keď sa po rokoch poníženia, súdov a dlhov pokúsil vrátiť, už som bola iná žena a vedela som, že niektoré dvere sa zatvárajú navždy.
Stála som v kuchyni s cudzím telefónom v ruke a pozerala na správy, ktoré mi roztrhli srdce na kusy. V tej chvíli som pochopila, že žena, ktorú si môj syn chcel vziať, ho nemiluje, ale počíta jeho dom, pozemky a peniaze po starých rodičoch. Urobila som niečo, za čo ma môj syn možno nikdy celkom neodpustí, ale dodnes neviem, či by som ako matka vedela konať inak.