Môj príbeh sa začína v ten deň, keď som v hneve povedal Zuzane, nech sa vráti do práce, lebo som si myslel, že doma nič nerobí. Zostal som sám so synom a veril som, že to zvládnem ľavou zadnou. Pravda o rodičovstve a našej rodine ma však zasiahla oveľa silnejšie, než som čakal.
Od prvého momentu, keď som držala Lýdiu v náručí, som vedela, že jej chcem dať všetko najlepšie. Netušila som však, že tým vyvolám hnev a odsúdenie celého nášho malého slovenského mestečka. Teraz sa pýtam – kde je hranica medzi láskou matky a prehnaným rozmaznávaním?
Volám sa Zuzana a nikdy nezabudnem na deň, keď môj syn Adam prišiel domov so slzami v očiach a s ostrihanými vlasmi. Musela som čeliť nielen necitlivosti školy, ale aj vlastným strachom a predsudkom okolia. Tento príbeh je o boji za dôstojnosť, ktorý by nemal viesť žiadny rodič sám.