Sedela som na rodinnej večeri a s každou ďalšou vetou jeho mamy som cítila, ako sa vo mne niečo láme. Najhoršie nebolo ani to, čo hovorila ona, ale to, že muž, ktorého milujem, sa na mňa nedokázal ani pozrieť. Od toho večera si kladiem otázku, či láska stačí tam, kde chýba odvaha a rešpekt.
Dodnes mám v ušiach ten moment, keď mi svokra vošla do bytu bez klopania a muž sa postavil na jej stranu, akoby som doma bola len návšteva. Roky som sa snažila zachrániť manželstvo, splácať hypotéku, starať sa o rodinu a pritom si ubrániť aspoň kúsok dôstojnosti. Nakoniec som pochopila, že ak neodídem sama, stratím seba úplne.
Sedela som v kuchyni nad účtami a pozerala na muža, ktorého som šesť rokov milovala, kým mi dochádzalo, že pre neho nie som partnerka, ale istota a peňaženka v jednom. Dlho som si nahovárala, že sa to zmení, že keď sa budeme dosť rozprávať, pochopí, ako veľmi ma ničí niesť všetko sama. Nakoniec som odišla nie preto, že by som ho prestala ľúbiť zo dňa na deň, ale preto, že som už nechcela ďalej strácať peniaze, pokoj ani samu seba.