Keď som po nočnej vošla do kuchyne a našla studený drez plný riadu a nezaplatené faktúry za plyn, niečo sa vo mne zlomilo. Roky som drela v Rakúsku aj vo fabrike doma, aby môj muž a dcéry mali všetko, no sama som bola v tej rodine len ako peňaženka na nohách. Až keď som prestala zachraňovať všetkých okolo seba, museli sa konečne pozrieť na to, čo zo mňa doma ostalo.
Stála som za pootvorenými dverami s taškou rožkov v ruke a počula som vlastnú dcéru hovoriť, že moje starnutie je problém, ktorý treba vyriešiť. Celý život som jej dávala všetko, brala som smeny navyše, odopierala si bežné veci a verila, že raz medzi nami bude aspoň obyčajná ľudská opora. Namiesto toho som prvýkrát naozaj pochopila, že obeta ešte automaticky neznamená lásku, vďačnosť ani miesto v niečom živote.
Nikdy by som neverila, že rodina ma postaví pred takúto dilemu. Musela som sa rozhodnúť, či prenechám byt, na ktorý som sama šetrila a pracovala, svojmu vlastnému bratovi. V tomto príbehu som pochopila, aká tenká hranica je medzi láskou a obetou.