Stála som v kuchyni s pozvánkou v ruke a otec na mňa kričal, že som nevďačná dcéra, lebo som nechcela pozvať jeho ženu na svadobný obrad. Celé roky sa o mňa starala, varila mi, posielala peniaze na internát, ale medzi nami nikdy nevzniklo nič, čo by sa podobalo na skutočný vzťah matky a dcéry. Nakoniec som ju pozvala nie preto, že by sa tým minulosť zázračne zmenila, ale preto, že som už nechcela niesť ďalšiu vojnu vo vlastnej rodine a dúfala som, že aspoň odtiaľto sa dá začať inak.