Nikdy nezabudnem na noc, keď sa obloha nad naším sídliskom roztrhla bleskami a moja dcéra sa nevrátila domov. Zostala som sama s malou vnučkou, so strachom v hrudi a s listom, ktorý naznačoval, že nás chránila pred niečím oveľa horším. Dodnes neviem, či ju mám oplakávať, alebo veriť, že niekde žije a každý deň bojuje s tým istým strachom ako ja.
Stála som v kuchyni so studeným čajom v ruke a mala som pocit, že zlyhávam vo všetkom, čo robím ako mama. Najhoršie nebolo ani to, čo mi hovorila svokra, ale to, že môj muž moje slzy nazýval zbytočnou drámou. Až rozhovor s mojou mamou mi otvoril oči a dovolil mi prestať žiť podľa cudzích pravidiel.
Dcéra zmizla v Tatrách a jediný svedok klamal. Zatiaľ čo matka bojuje s beznádejou a hľadaním pravdy, jej vlastný manžel ju začína považovať za šialenú. Ako možno pokračovať v normálnom živote, keď nevíte, či vaše dieťa ešte dýcha?
Kedy končí synovská úcta a začína manipulácia? Kika bojuje o svoje manželstvo s mužom, ktorý nedokáže povedať svojej matke nie, a postupne v tomto vzťahu mizne. Zvládne Jakub nastaviť hranice, alebo bude jeho manželka navždy len sekundárnou postavou?
Volám sa Katarína a mám 45 rokov. Práve keď som si myslela, že konečne začnem žiť pre seba, dcéra sa vrátila domov aj s malou dcérkou. Namiesto pokoja som sa ocitla v kolotoči starých obáv, nových hádok a nekonečných otázok.