V tejto životnej kríze som skoro stratil všetko, čo som mal. Viera a modlitba mi však ukázali cestu von z tmy, keď som už nevidel žiadnu nádej. Práve o tej sile, ktorá nás podrží, keď už nedokážeme stáť sami, chcem rozprávať.
Nikdy nezabudnem na deň, keď som musela pustiť ruku mojej malej dcérky, Kristínky. V nemocničnej izbe, obklopená bielymi stenami a tichom prerušovaným len jej slabým dychom, som urobila najťažšie rozhodnutie v živote – darovať jej orgány, aby iné deti mohli žiť. Táto spoveď je o bolesti, láske a nádeji, ktorá sa rodí aj v najtemnejších chvíľach.
Začínam svoj príbeh v tichu bytu, kde každý kút dýcha spomienkami na minulosť. Bola som šťastná, keď sme s Jozefom cestovali, no rozhodnutie odkladať rodinu ma dobehlo v starobe. Dnes viem, že život dokáže prekvapiť aj vtedy, keď už nič nečakáte.
Už päť rokov žijem v neustálej bolesti a neistote, odkedy moja dcéra Lenka zmizla po tom, čo odišla s priateľom z Prešova. Každý deň zápasím s ľahostajnosťou polície, mlčaním susedov a vlastným pocitom viny. Toto je môj príbeh o boji, strate a nádeji, že pravda raz vyjde na povrch.
Každý deň bojujem s pocitom, že nikdy nebudem dosť dobrá pre deti môjho muža, lebo ich matka nás neustále rozdeľuje. Snažím sa vytvoriť domov plný lásky, no minulosť a intrigy bývalej manželky visia nad nami ako temný mrak. Niekedy sa pýtam, či máme šancu na šťastie, alebo sme navždy uväznení v jej hrách.
Nikdy nezabudnem na ten deň, keď mi Marek povedal svoje posledné želanie. Jeho smrť mi roztrhala srdce, no rozhodol som sa, že jeho sen splním, aj keď to znamenalo postaviť sa proti celej rodine a vlastným strachom. Toto je môj príbeh o ceste naprieč Slovenskom, o bolesti, odpustení a hľadaní zmyslu v najväčšej strate.