Keď mi v nemocnici povedali, že už nevedia, čo ďalej, pohádal som sa so ženou aj vlastnou mamou kvôli nádeji, ktorej som neveril

Sedel som pri nemocničnej posteli svojho syna a mal som pocit, že sa mi rozpadá svet, keď lekári prestávali mať odpovede. Moja žena a moja mama ma tlačili do niečoho, čo som považoval za nebezpečný nezmysel, a doma z toho vznikla vojna plná strachu, výčitiek a bezmocnosti. Keď sa potom synov stav začal zlepšovať, zostal som stáť sám pred sebou a pýtať sa, či som nebol až príliš tvrdý.

Keď mi manžel povedal, že ak neprepíšem byt jeho mame, mám si baliť veci, pochopila som, že som v tom manželstve už dávno sama

Nikdy nezabudnem na večer, keď môj muž položil na stôl papiere a jeho mama si sadla oproti mne, akoby už bolo rozhodnuté. Mala som prepísať byt po mojich rodičoch na svokru, vraj pre naše dobro, pre dlhy a budúcnosť, ale ja som cítila, že ak to urobím, prídem o posledné isté miesto na svete. Nakoniec som ostala sama a prešla rozvodom, no ten byt som si ubránila, lebo to bolo jediné, čo mi po rodičoch a po celej tej bolesti zostalo.