Volám sa Klára a kvety boli vždy mojím útočiskom aj tichou vzburou. Vyrastala som v dome, kde sa láska merala počtom splnených povinností a krása bola zbytočnosťou. Toto je príbeh o záhrade, ktorú som si vybojovala, o boji s mamou aj o pravde, ktorú som musela prijať.
Vždy som si myslela, že krása je všetko, čo potrebujem k šťastiu. No až keď som stratila samu seba v honbe za dokonalosťou, pochopila som, čo znamená byť naozaj krásna. Tento príbeh je o bolesti, poznaní a o tom, ako som sa naučila milovať samu seba aj napriek očakávaniam spoločnosti.
Vždy som sa snažila žiť podľa vlastných predstáv, no jedného dňa ma nečakaný rozhovor na stanici donútil zamyslieť sa nad tým, ako spoločnosť vníma ženský vzhľad a vek. Rozhodla som sa o tom napísať na sociálne siete a reakcie boli búrlivé. Dnes sa pýtam: Prečo by som sa mala hanbiť za svoje vrásky?
V detstve mi mama povedala, že nie som pekná. Roky som bojovala s pocitom menejcennosti a hľadala svoju hodnotu. Dnes už viem, že najväčšia zmena sa odohrala vo mne, nie na mne.