Celý život som sa cítila ako cudzinka vo vlastnej koži, opustená na prahu cudzieho domu. Po dvadsiatich piatich rokoch som sa vrátila do Bratislavy a stala som sa upratovačkou pre ženu, v ktorej som nespoznala vlastnú dcéru. V tichu našich nevyslovených spomienok som sa pýtala, čo znamená patriť a či čas naozaj dokáže zahojiť rany opustenia.