Sedel som pri nemocničnej posteli svojho syna a mal som pocit, že sa mi rozpadá svet, keď lekári prestávali mať odpovede. Moja žena a moja mama ma tlačili do niečoho, čo som považoval za nebezpečný nezmysel, a doma z toho vznikla vojna plná strachu, výčitiek a bezmocnosti. Keď sa potom synov stav začal zlepšovať, zostal som stáť sám pred sebou a pýtať sa, či som nebol až príliš tvrdý.