Nikdy by som si nemyslela, že sa dostanem do bodu, keď budem vo vlastnej kuchyni kričať na človeka, ktorého som kedysi brala ako oporu. Dovolila som mu u mňa bývať, lebo som verila, že medzi nami funguje blízkosť, dôvera a obyčajná slušnosť. Namiesto toho som sa jedného dňa zobudila do reality, kde som platila, upratovala, mlčala a pomaly strácala samu seba.
Stála som v kuchyni so studenými rukami a počúvala, ako ma vlastný otec nazýva sebeckou len preto, že som si po rokoch chcela konečne žiť svoj život. Dlho som verila, že moja povinnosť je obetovať školu, prácu aj lásku, aby som pomáhala bratovi s deťmi, lebo to odo mňa chcela rodina. Keď vo mne počas jednej hádky všetko prasklo, odišla som z domu s pocitom viny, ale aj s prvým nádychom slobody po veľmi dlhom čase.
Stál som v našej kuchyni medzi uplakanou manželkou a vlastnou matkou a prvýkrát som cítil, že ak niečo neurobím, moja rodina sa rozpadne. Dlho som si nahováral, že mama nám len pomáha, ale pravda bola oveľa tvrdšia a bolelo ma to priznať. Nakoniec som musel urobiť rozhodnutie, ktoré vo mne dodnes nechalo vinu, úľavu aj otázku, či sa to dalo zachrániť skôr.