„Je koniec,“ povedal. Súhlasila som, no potom som ho videla s mojou najlepšou kamarátkou – a všetko sa zrútilo v jednom okamihu

„Takto to už ďalej nejde, Zuzana. Je koniec.“

Tie slová mi ešte stále rezonujú v hlave, aj keď odvtedy prešli už tri mesiace. Stála som v kuchyni našej garsónky v Petržalke, v ruke som držala šálku s čajom, ktorý som už ani necítila. Marek sa na mňa díval s kamennou tvárou, akoby som bola len ďalšia položka na jeho zozname povinností. V tej chvíli som nedokázala povedať nič iné, len: „Dobre.“

Možno som mala bojovať. Možno som sa mala pýtať prečo, alebo aspoň žiadať vysvetlenie. Ale bola som unavená. Unavená z hádok o peniaze, o jeho neskorých príchodoch domov, o tom, že už dávno medzi nami nebolo to, čo na začiatku. Tak som len prikývla, zbalila si pár vecí a odišla k mame do Ružinova.

Mama ma objala, keď som prišla, a bez slova mi uvarila kakao. „To prejde, Zuzi,“ povedala ticho. „Všetko prejde.“

Ale neprešlo. Každé ráno som sa budila s pocitom prázdnoty. Pracovala som v malej účtovníckej firme na Miletičke, kde som celé dni triedila faktúry a počúvala, ako sa kolegyne rozprávajú o svojich deťoch, manželoch a dovolenkách. Ja som len mlčala a dúfala, že si nikto nevšimne, ako sa mi trasú ruky.

Jediná, kto mi zostala, bola Katka. Moja najlepšia kamarátka od základnej školy. Vždy sme si boli blízke, spolu sme prežili prvé lásky, maturitu, aj tie najhoršie opice na internáte. Katka bola tá, ktorá mi volala každý večer, aby sa uistila, že som v poriadku. „Neboj sa, Zuzi, všetko sa na dobré obráti. Príde niekto lepší, uvidíš!“

Jedného piatkového večera ma Katka vytiahla von. „Poď, ideme na vínko do Starého Mesta. Musíš sa trochu zabaviť!“

Súhlasila som. Obliekla som si svoje obľúbené šaty, nalíčila sa a aspoň na chvíľu som sa cítila ako stará dobrá Zuzana. Sedeli sme v malej vinárni na Laurinskej, smiali sa a spomínali na staré časy. Katka bola veselá, no občas som si všimla, že sa nervózne obzerá okolo seba a často kontroluje mobil.

„Čakáš niekoho?“ spýtala som sa so smiechom.

„Nie, len… vieš, mám toho teraz veľa v práci,“ zahovorila to rýchlo.

Neskôr večer som sa rozhodla ísť domov pešo. Potrebovala som čerstvý vzduch. Prechádzala som cez Námestie SNP, keď som ich zbadala. Marek a Katka. Stáli pod lampou, držali sa za ruky a smiali sa. Potom sa pobozkali. Zostala som stáť ako prikovaná. Nevedela som, či mám kričať, plakať alebo utekať.

V tej chvíli sa mi v hlave premietli všetky tie večery, keď Katka hovorila, že je zaneprázdnená, všetky tie chvíle, keď Marek tvrdil, že musí zostať dlhšie v práci. Všetko do seba zapadlo ako skladačka.

Otočila som sa a bežala domov. Doma som sa zrútila na posteľ a plakala tak, ako som ešte nikdy neplakala. Mama ma našla ráno, keď išla do práce. „Čo sa stalo, Zuzi?“

„Zradili ma obaja,“ šepla som.

Nasledujúce dni boli ako v hmle. Katka mi písala správy, volala, ale ja som jej neodpovedala. Marek sa mi neozval vôbec. V práci som bola ako robot, len som mechanicky triedila papiere a snažila sa nemyslieť na to, čo sa stalo.

Po týždni som sa rozhodla, že to musím vyriešiť. Zavolala som Katke a stretli sme sa v kaviarni pri Šafku. Prišla neskoro, oči mala opuchnuté od plaču.

„Zuzi, prosím ťa, nechaj ma to vysvetliť…“

„Čo chceš vysvetľovať? Že si mi klamala do očí? Že si chodila s mojím frajerom za mojím chrbtom?“

Katka sa rozplakala. „Nechcela som ti ublížiť. Stalo sa to náhodou… Marek bol smutný po vašom rozchode, stretli sme sa a… proste to medzi nami preskočilo.“

„A čo ja? Na mňa ste nemysleli?“

„Myslela som na teba každý deň. Ale zamilovala som sa doňho, Zuzi. Neviem to ovplyvniť.“

Sedeli sme tam dlho. Katka plakala, ja som bola ticho. Nakoniec som vstala a povedala: „Neviem, či ti to niekedy odpustím.“

Odvtedy sme sa nevideli. Marek a Katka sú spolu, aspoň podľa toho, čo som počula od spoločných známych. Ja som si našla nový byt v Dúbravke a začala chodiť na jogu. Pomaly sa učím žiť sama so sebou, hoci niekedy mám pocit, že už nikdy nikomu nebudem veriť.

Niekedy v noci premýšľam: Prečo mi to museli urobiť práve tí najbližší? Je možné ešte niekedy niekomu veriť? Čo by ste urobili vy na mojom mieste?