Zaplatil som kolegovi obed a až neskôr som zistil, že takto okrádal polovicu kancelárie

„Hele, prosím ťa, zober to dnes za mňa, jo? Peňaženku som nechal doma. Fakt ti to pošlem hneď, ako prídem večer domov.“

Stál som s táckou v ruke v spoločnej obedňovke, za mnou rada ľudí, vpredu pach vyprážaného syra a gulášu, a vedľa mňa Roman, spotený, nervózny, s tým svojím výrazom, ktorý vo mne mal vyvolať pocit, že keď mu nepomôžem, som bezcitný človek.

Pozrel som na neho. „Koľko ti chýba?“

„Celé. Nemám pri sebe vôbec nič. Zajtra ti to dám. Alebo pri výplate, keby niečo blblo s bankou.“

To „keby niečo“ som vtedy prehliadol. Vytiahol som kartu a zaplatil som aj jeho obed. Nebola to žiadna veľká suma. Pár korún. V tej chvíli som si povedal, že sa to stáva každému. Aj mne sa už stalo, že som niečo zabudol doma.

Roman sa usmial, capol ma po pleci a povedal: „Si zlatej, fakt. Hneď to vyrovnáme.“

Nevyrovnali.

Večer nič. Na druhý deň sa tváril, že nestíha. Potom povedal, že mu neprišla výplata načas. O týždeň tvrdil, že riešil doma nejaký problém s deťmi. Vždy mal pripravenú odpoveď. Nikdy nie peniaze.

Najhoršie bolo, že to nebolo ani o tej sume. Bolo to o tom pocite. Každé ráno som ho stretával pri kávovare. „Čau, ako sa máš?“ opýtal sa úplne normálne, akoby medzi nami nič neviselo. A ja som v sebe cítil takú hlúpu zmes hanby a podráždenia, lebo som nevedel, či mám byť tvrdý kvôli pár korunám, alebo ticho, aby som nevyzeral smiešne.

Doma som to spomenul manželke, Ivane. Len sa na mňa pozrela ponad hrnček s čajom.

„A ty si mu to fakt zaplatil celé?“

„No áno. Bolo mi blbé ho tam nechať stáť.“

„Jirko…“ vydýchla. „Tebe je blbé všetko. Preto si ľudia myslia, že si môžu dovoliť hocičo.“

Tá veta ma pichla viac, než som chcel priznať. Lebo mala pravdu. Vždy som bol ten, čo radšej ustúpi, než by vyvolal konflikt. Ten, čo požičia, pomôže, zaskočí. A potom doma sedí a žerie ho to.

Asi po dvoch týždňoch som sa odhodlal. V kancelárii sme zostali chvíľu sami. Roman si obliekal bundu, ja som zavrel notebook a povedal som to konečne nahlas.

„Romane, tie peniaze za obed mi vrátiš kedy?“

Ani sa na mňa poriadne nepozrel. „Ježiš, jasně. Však som na to nezabudol.“

„Tak kedy?“

Zastavil sa. „Ty to fakt riešiš kvôli tomu?“

To bolo presne ono. Otočil to na mňa. Na chvíľu som normálne onemel.

„Nie kvôli tomu,“ povedal som tichšie, než som chcel. „Ale kvôli tomu, že si sľúbil, že to vrátiš.“

Roman si odfrkol. „Bože, tak keď budeš tak tlačiť, donesiem ti to. Nemusíš sa tváriť, jak keby som ťa okradol.“

Odišiel. A peniaze zase nikde.

V ten deň som sa cítil úplne trápne. Nie preto, že by som ich pýtal. Ale preto, že zo mňa spravil malicherného človeka pred vlastnými očami. To je na takých ľuďoch asi najhoršie. Najprv využijú tvoju slušnosť a potom ťa ešte donútia pochybovať, či náhodou nepreháňaš.

O pár dní sme sedeli s kolegyňou Alenou pri tlačiarni a nejako z toho vypadlo, že Roman mi dlhuje za obed. Alena sa na mňa pozrela tak zvláštne, až mi to bolo hneď jasné.

„Aj tebe?“ spýtala sa.

„Čo tým myslíš?“

„Mne dlhuje za benzín. Viezla som ho minulý mesiac do Kolína, vraj mi to pošle.“

Do rozhovoru sa pridal Pavel od vedľajšieho stola. „Mne zase nevrátil za cigarety a kávu. Mal furt nejakú historku.“

Potom sa ozvala Martina. Potom Tomáš. Jeden obed, jedna cesta, jedna pôžička na automatu, dve stovky na údajne pokazenú kartu. Neboli to obrovské sumy. A možno práve preto mu to tak dlho prechádzalo.

Sedel som tam a cítil som, ako mi horia uši. Nebol som výnimočný. Nebol som ten, komu sa stalo niečo nečakané. Bol som len ďalší v poradí. Ďalší, čo naletel na unavený úsmev a rýchlu výhovorku.

Najviac ma dostalo, že to v kancelárii všetci nejako tušili, len sa o tom otvorene nehovorilo. Každý si povedal, že nabudúce už nie. Každý si to nechal pre seba. A Roman zatiaľ skúšal ďalej, na ďalších.

Na ďalší týždeň prišiel znova. Tentoraz pri automate.

„Jirko, nemáš dvacku? Zase som si nechal peňaženku v aute.“

Pozrel som na neho a prvýkrát som necítil ani rozpaky, ani potrebu byť milý.

„Nemám.“

Mal som. Ale jemu už nie.

Chvíľu na mňa pozeral, potom pokrčil plecami a skúsil to pri Tomášovi. Ten ho poslal prekvapivo rýchlo preč.

Odvtedy som si začal viac všímať, komu a prečo pomáham. Nechcem byť zatrpknutý. Stále verím, že väčšina ľudí je normálnych a slušných. Len už viem, že nie každý prosebný tón je úprimný a nie každý, kto sa tvári bezradne, pomoc naozaj potrebuje.

Tá jedna malá suma ma naučila viac než drahé školenia o medziľudských vzťahoch. Že dobrota bez hraníc nie je cnosť. Niekedy je to len vstupenka k tomu, aby vás niekto skúšal znovu a znovu.

Odvtedy si dávam pozor. Nie preto, že by som bol lakomý. Ale preto, že už nechcem robiť zo seba hlupáka.

Tiež ste niekedy naleteli niekomu, kto sa tváril ako obeť, ale v skutočnosti len dobre vedel, čo robí?

A povedali by ste to nahlas, alebo by ste tiež chvíľu mlčali tak ako ja?